ikoktejl

S príchuťou rumu

S príchuťou rumu

 

   Text Inna Václavová

   Foto Jiří Liška

„Môžem si vás odfotiť?“ spýtam sa starej zvráskavenej ženy s červenou ružou v šedivých vlasoch, ktorá sa uvelebila pri tej najfotogenickejšej stene v Havane.

„Jedno peso!“ zachrčala po chlapsky prefajčeným hlasom, zmerala ma blýskavým okom, rozvinula svoj ružový vejár a usmiala sa načerveno namaľovanými ústami.

Za normálnych okolností by som si o nej myslela, že je na úteku z nejakého ústavu, no ja som bola v Havane, kde takýto zjav je absolútne prirodzený. Bola som znova v Havane, v meste plnom rozporov, v meste, ktoré môžete nenávidieť a milovať zároveň. V meste ovládanom drzými taxikármi, arogantnými predavačkami, „hajzel babami“, čašníkmi a policajtmi, ako to v totalitných krajinách chodí, ale zároveň i v meste farieb, obrazov a muziky.

Rozmýšľala som, prečo sa mi zrovna Kuba dostala tak hlboko pod kožu. Videla som veľa krásnych miest a z duše nenávidím totalitné režimy, no len na Kube som mala pocit, že svet je na dlani. Mohla som tancovať ulicami, spievať nahlas s pouličnými muzikantmi, chodiť po okraji nábrežnej steny triedy Malecón, oblievaná spolu s ďalšími trúfalcami chladivými vlnami Atlantického oceánu, zoznamovať sa a smiať na plné hrdlo s neznámymi chodcami. Možno je to tou malou troškou rumu, ktorú som prijala s každým nápojom v rámci dodržiavania pitného režimu, a salsou znejúcou takmer zovšadiaľ.

  

   Mier v duši

Už po druhé som sa dostala do Jucaro, malého prístavného mestečka, vzdialeného 500 km juhovýchodne od Havany, odkiaľ odchádza len niekoľko potápačských lodí do Karibského mora k súostroviu Jardin de la Reina, čo v preklade znamená Kráľovnina záhrada. Už po druhé sme sa s mojou potápačskou partiou vypravili na žraločie safari, ktoré nás pred rokom tak uchvátilo. Tešili sme sa na stretnutie s veselou  posádkou lodi La Reina, na žralokov hodvábnych a útesových, no a hlavne na žraloka Nema, ktorý vládne týmto vodám a je miláčikom potápačov.

Jucaro nemá asfaltové cesty, ale v malom prístave stoji niekoľko krásnych expedičných lodí a neveľká colnica s obrovským množstvom zamestnancov. Našťastie nás Kubánci neotravovali papierovaním, naložili našu výstroj na loď, zamávali na rozlúčku a my sme sa presunuli o 200 míľ ďalej na juhovýchod k neobývanému súostroviu. V našej hektickej dobe je ťažké nájsť miesta neobývané a nedotknuté civilizáciou, rovnako ako ťažké je nájsť človeka nedotknutého zhonom sveta a s mierom v duši. Stretli sme ho na letisku, nevysokého, holohlavého muža so širokým úsmevom a dobrými očami, v modrom potápačskom tričku a s kubánskym rumom v rukách.

Vola sa Miloš Chlápek a zastupuje potápanie na Kube u nás v Česku. Od človeka s takým povolaním by ste čakali všetko okrem pokoja. Avšak Miloš nás prijal, upokojil, naladil na Kubu, zoznámil s históriou, politikou, kávou, rumom a previedol nás prekrásnou podmorskou záhradou, plnou rozbesnených žralokov. Miloš nás nakazil pokojom, tichou radosťou, uvedomením si sveta, toleranciou a mierom v duši. Otvorili sme sa svetu, moru a svet sa otvoril nám. Možno, že v tom znovu bola tá povestná kvapka rumu a svet sa mne, totálnemu abstinentovi, trochu sfarbil do ružova, no chcem radšej veriť v silu a pozitívnosť ľudského ducha, ktorý v bežnom živote zaniká alebo nie je povšimnutý, no pritom je pre nás všetkých nesmierne dôležitý.

Miloš so svojím prístupom a profesionalitou nás len nevyhnutne konfrontoval so zážitkami z iných výletov, keď sme sa stretli s netoleranciou, nekompetentnosťou, konfliktami, ktoré mali dopad na všetko a všetkých. A vtedy aj tá najlepšia lokalita na svete sa obráti iba na chvíľkový bezduchý únik z reality. Všetko je o ľuďoch, tak je to!

  

   Nemo

Meno Nemo je veľmi rozšírené. Poznala som jedného psa, ktorý jazdil na surfovacej doske za svojím pánom a volal sa Nemo. Tu na Kube žije rovnomenný žralok hodvábny, poznajú ho podľa poškodenej pravej plutvičky. Keď domáci nahodia za loďou návnady, Nemo je vždy jeden z prvých, čo sa objaví. „Ahoj, Nemo,“ kričia domáci a nenechávajú ho vyskakovať na palubu a žobrať o jedlo. Nemo už patrí k potápačom. Všetci ho majú radi a vždy, keď pripláva Nemo, sa upokoja aj tie najvystrašenejšie potápačky. Nemo je proste zárukou, že všetko je v poriadku, more je oboznámené a nikto tu nie je ohrozený. Spolu s Nemom priplávajú celé húfy žralokov hodvábnych, od malých neskúsených mláďat, na ktoré treba dávať pozor, až po veľké dvojmetrové samce. Krúžia blízko, takmer na dotyk. Žraloci hodvábní lovia na hladine a najzaujímavejší začína ponor byť až vtedy, keď vystupujeme a vyčkávame na bezpečnostnej zastávke. Domáci už ku žralokom stratili akýkoľvek rešpekt, hádžu do mora hnilé ryby, vylievajú smradľavú, ale pre žraločí čuch lahodnú krvavú vodu, žraloci bláznia a v tom vystupujú potápači na loď.

Môj buddy je fotograf, preto zostávame pod loďou, keď už všetci vystúpia, sledujeme besnenie žralokov zblízka, on cez hľadáčik objektívu a ja rovno pri nose. Okolo krúži viac ako dvadsať žralokov. Nás si nevšímajú, sú sústredené na návnadu pod loďou. Vyskakujú z vody a s korisťou v papuli miznú v hĺbke. Malé sa točia okolo, snažiac sa o svoj podiel, sú tak blízko, že je možné sa ich dotknúť. Stačí len chytiť za chvost a žralok hodvábny na chvíľu zostane bez pohybu. Spolu s nami zostal pod vodou kubánsky divemaster, ktorý sa spolu s otcom potápa od svojich ôsmi rokov. Jeho otec je už majster na býčie žraloky, čo tiahnu na severe Kuby, a mladý muž odštartoval samostatnú dráhu tu na Jardine. Pred hľadáčikom objektívu predvádzal neuveriteľné kúsky, chytal predátory za chvosty, držal ich v rukách, otváral im papule a jazdil na žraločích chrbtoch. To iste predvádzal neskôr aj so žralokmi útesovými, tie sa ale nedostávajú do imobilného tranzu. Sú oveľa väčšie, dravšie, nebezpečnejšie, lovia v hĺbke, ale aj tu bol pánom náš mladý divemaster, ktorý ich chytal za chvosty a plutvy, osedlával ich, jazdil na ich klzkých chrbtoch a veľké predátory sa mu radšej oblúkom vyhýbali.

Každý ponor bol tak silný, tak pôsobivý, že sme si vôbec nevšímali krásu koralov okolo, lúčmi slnka presvetlené more, modré korytnačky a veľké kanice, čo sa bez strachu vrhali medzi žraloky. Plavili sme sa kaňonmi s farebnými koralovými kvetmi, hlbokým tunelom so strmým výstupom, zarasteným gorgoniami, plytkými koralovými záhradami, vždy sprevádzané žralokmi ako tichými strážcami oceánu.

  

   Žralok v svetri

Možno mierneho čitateľa zarazí a pobúri takéto neúctivé zaobchádzanie so žralokmi. Chytanie za plutvy, jazdenie na chrbte dravca pomocou hornej plutvy iba pre zábavu potápačov. Ale napriek tomu a možno práve kvôli tomu práve my, potápači, žraloky zároveň chránime. Lebo už vo viacerých končinách sveta pochopili, že živý žralok donesie viac peňazí ako mŕtvy. Načo byť malicherne precitlivený na opatrné dotyky potápačov, keď sa žraloky zabíjajú len pre chrbtovú plutvu. Plutva sa odreže a mŕtvy žralok sa hodí naspäť do mora ako odpad.

Ale tam, kde sú potápači, tam sú žraloci v bezpečí. Milovníci hĺbok ich chcú vidieť na vlastné oči, a už len tým, že sú pod vodou fyzicky, bránia výlovu žralokov (vid. Galapágy, Kokosy, Malpelo, Indonézia, Egypt). Svojím interesom podporujú vznik dive centier, ktoré neskôr vo vlastnom záujme podporujú programy pre organizáciu morských rezervácií a ochranu živočíchov. Návnada sa používa len ako lákadlo, tri nahnité ryby ani zďaleka nemôžu nakŕmiť celý húf žralokov a tým nenávratne zmeniť ich správanie sa, ako tvrdia ochrancovia. Návnada slúži na prilákanie predátorov, a nie na ich nasýtenie. Potápači prídu na svoje, chcú riskovať a vidieť na vlastne oči nebezpečné zvieratá v ich prirodzenom prostredí a nie cez sklá v obrovských akváriách.

Vďaka takým bláznom ako Richard Jaroněk – zatracovaný a obdivovaný, ktorý sa žralokov dotýka, kŕmi, jazdí na chrbtovej plutve, ale zároveň o nich píše ako o výnimočných a ohrozených tvoroch, sa žraloci dostavajú do povedomia verejnosti nie ako krvilačné beštie, ale ako extrémne vyvinuté tvory s miliónročným rodokmeňom, ktoré dokázali prežiť všetky zmeny na našej planéte. Takíto blázni upozorňujú na žraloky, svojím priamym zásahom študujú ich správanie a zvyky a vnášajú viac svetla do života žralokov, ako tímy pozorovateľov. 

Keď kŕmime a krotíme psy a kone, tak to nikomu nevadí. A to, že tieto zvieratá si už pomaly nevedia zohnať potravu samy, to tiež nikoho netrápi. Ba čo viac, obliekame ich ako šašov, aby nemrzli, papajú špeciálne žrádlo, aby mali všetky vitamíny a zahŕňame ich neprimeranou láskou, ktorú ani toľko nepotrebujú. (Ono vlastne človek je na tom dosť podobne, až na tu lásku!) Žralok sa ale do svetra natiahnuť nedá... a to je možno to, čo nás na ňom provokuje. Žralok je tvor, ktorého nedokážeme krotiť ani predvídať jeho správanie, a preto je taký vábivý, lebo už máme v sebe takýto inštinkt. My sme prosto tiež predátori, tí najlepší, a chceme stáť proti tomu druhému.

Žraloci zostávajú nepoddajní a slobodní, zatiaľ ohrození len malými aziatmi. Voľne sa plavia oceánmi. Sú najsilnejšími a najrýchlejšími tvormi, sú elitou mora a priblížiť sa k nim smelo, ale s rešpektom, je jeden z vrcholných zážitkov bytia.

You have no rights to post comments

 

 

Publikování nebo další šíření obsahu webu je bez písemného souhlasu redakce zakázáno. Společnost Czech Press Group, a.s. zaručuje všem čtenářům serveru ochranu jejich osobních údajů. Nesbíráme žádné osobní údaje, které nám čtenáři sami dobrovolně neposkytnou.

 

Publikované materiály na www.czech-press.cz (pokud není uvedeno jinak) jsou vlastní texty iKOKTEJL a texty redakcí a spolupracovníků magazínů KOKTEJL, OCEÁN, EVEREST, PSÍ SPORTY, KOČIČÍ PLANETA, V SEDLE, Koktejl SPECIAL a Koktejl EXTRA.

Czech Press Group