ikoktejl

Pandorina skrinka

   Pripravili Inna Václavová a Andrea Novomeská

 V najlepšom havanskom hoteli „Nacional de Cuba“ je rušno. Čašníci vo frakoch s podnosmi naloženými lahodnými chladivými koktailmi sa s gráciou preplietajú medzi hosťami a turistami, ktorí sa prišli pokochať jednou z mála zachovalých „hrdostí“ Havany. Obrovský hotel s farebnými freskami a mramorovými schodmi je otočený k nádhernej záhrade, kde v tieni paliem s výhľadom na morský záliv posedávajú dámy a páni v bielom plátennom oblečení, kožených mokasínach a štýlových klobúkoch.

Hotel Nacional je ako oáza bohatstva, priťahujúca všetkých, no hlavne miestnych Kubáncov, pre ktorých bol ešte prednedávnom vstup do akéhokoľvek hotela zakázaný. Potom, ako sa Fidel Castro stiahol z veľkej politiky a moc prevzal jeho brat Raúl, prišla Kuba k „veľkým zmenám“. Kubánci teraz môžu legálne vstúpiť do hotela a vlastniť mobil. Avšak tieto „veľké zmeny“ sú pre obyčajného Kubánca bezvýznamné, lebo mobil alebo nápoj v hotelovom bare si tu môže dovoliť málokto.

   Havana

Havana je mesto paradoxov. Z jednej strany spiace mesto, kde sa od 50. rokov zastavil čas, no z druhej strany kypiace životom a mestským ruchom. Je to mesto prekrásnych schátralých budov a nezmyselných mrakodrápov, starých amerických automobilov a smradľavých ruských „žigulíkov“, veľkolepých cintorínov a zanedbaných štvrtí pre obyvateľstvo. Je to mesto smogu, muziky, karnevalu, pestrej zmesi obyvateľov, mesto rumu, cigár a potulných umelcov. Len v samotnom srdci starej Havany, ktorá je za pomoci medzinárodných organizácií zrekonštruovaná a kde sa nachádzajú tie najdrahšie butiky a reštaurácie, je ticho. Iba sem-tam počuť strunu smutnej gitary a odbíjanie veľkých hodín na starom námestí, kde pri vyrezávaných dubových dverách kláštora každý deň posedáva starý Kubánec s obrovskou cigarou v ústach, pripravený za jedno peso pózovať fotografom.

   Cesta na juh

Náš autobus uháňal trojprúdovou diaľnicou na juh. Po okrajoch cesty sme míňali transparenty „Kuba − ostrov slobody“, „Bránime socializmus“, „Vlasť alebo smrť“, míňali sme vozíky poháňané koňmi, veľké skupiny stopujúcich Kubáncov, nelegálnych predavačov potravín, postavajúcich pri ceste a predbiehali kamióny, prerobené na autobusy nadoraz narvanými cestujúcimi. Trojprúdovka bola takmer prázdna, len niekedy sme museli brzdiť kvôli zatúlanému koňovi v protismere alebo kŕdľu veľkých vtákov mrchožrútov, pochutnávajúcich si na mršine na ceste. Okolo nás plynuli nekonečné priestory s červenou úrodnou pôdou a skrotenou džungľou. Avšak pôda sa tu obrába málo, lebo súkromné podnikanie tu nie je povolené a kolektívne poľnohospodárstvo nefunguje.

   Parta

Cesta cez pol Kuby trvala päť hodín a k večeru sme sa dostali do mestečka Jucaro, odkiaľ vyrážajú potápačské lode do prekrásnych kráľovniných záhrad – Jardines de la Reina.

Posádka malej potápačskej lode nás netrpezlivo čakala na mole. Loď vydrhnutá, posteľné prádlo naškrobené, hostina pripravená. Srdečne nás všetkých vítali, no hlavne Andreu a Fera Novomeských, ktorí boli na tejto lodi už po druhýkrát a spolu s posádkou sa veľmi dobre poznali. Ešte počas hostiny sme vyplávali na šíre more smerom ku koralovému súostroviu Los Jardines de la Reina, vzdialenému okolo 100 km od pobrežia, kde sme mali stráviť niekoľko dní potápaním sa so žralokmi hodvábnymi a karibskými.

   Mladá vedkyňa

Okolo lodi krúžia žraloky hodvábne a ostrými chrbtovými plutvami rozrezávajú pokojnú hladinu mora. Sprevádzali nás celý ponor, spolu s nami prečkali dekompresné zastávky a spolu sme vystúpili na hladinu. Čim menej potápačov bolo vo vode, tým sa viac k lodi približovali a o to rýchlejšie sa posledný fotograf ponáhľal z vody. Teraz križujú okolo v očakávaní potravy. Mladá vedkyňa Andrea Novomeská hodí do mora na lane kus ryby, na ktorú okamžite z morskej vody vyskočí otvorená zubatá papuľa. Žralok sa zvíja v snahe rybu odtrhnúť, až prehryzne lano a chce ujsť. Ale „chyba lávky“! Andrea drzo chytí utekajúceho žraloka za chvost a ten v tu chvíľu absolútne znehybnie. Mladá odvážlivkyňa vytiahne ohúreného macka z vody a drží ho nad palubou v celej jeho dĺžke a kráse za chvost! Neveriacky sa dívame na toto bláznivé predstavenie a až večer nám Andrea prezradí svoj trik.

Keď mladá biologička chytila žraloka za horný lalok chvostovej plutvy, podráždila mu tým koncové nervy miechy, ktorá vedie celou chrbticou až k chvostovej plutve. Jej dotyk spôsobil stav tonickej imobility žraloka mechanizmom miechového šoku. Podobný trik nám predviedol aj divemaster Gualberto Morales, ktorý chytil žraloka hlboko pod vodou a vozil ho chvíľu za sebou absolútne bezbranného a nečinného. Trvalo to len chvíľu, potom žralok odplával ako by nič, pravdepodobne mal „totálne okno“.

Niekoľko dní sme sa bavili zo „silky“ − žralokmi hodvábnymi. Už sme si zvykli, že nás vždy očakávali pri lodi a aj na to, že nás sprevádzali počas celých ponorov, držiac sa v bezpečnej vzdialenosti. Všetko sa zmenilo, keď sme sa presunuli na inú lokalitu, kde sa vyskytuje žralok karibský útesový.

   Žraločie rodeo

„Ruky držte pri tele, dajte si rukavice, držte sa v skupine nad návnadou a pripravte sa na veľmi blízky kontakt“ – upozorňoval Gualberto potápačov pred ponorom.

Ešte som na hladine a už pod nami krúži kŕdeľ veľkých šedých „torpéd“, Gualberto chytí do ruky tašku s rybami a rýchlo sa zanorí sprevádzaný celou skupinou nedočkavých žralokov. Keď sa priblížime k rífu, je tam hotové rodeo. Na hostinu priplávalo okolo 30 veľkých a malých „útesakov“, krúžia okolo tašky a tie najväčšie odnášajú v otvorených papuliach kusy ryby. Sú úplne poplašené a sú všade, nad hlavou, podo mnou, za mojím buddym, ktorý sa snaží všetko nafotiť. Nikto tu nerieši žiadny prúd, všetci potápači a všetky žraloky sú ako v ošiali. Fotografi fotia rovno pri návnade, uprostred rodea plávajú potápači, my visíme rovno na výjazde a už sa len dívame na obrovské telá, ako žraloky jeden za druhým plávajú nad našimi hlavami. Je to neskutočné, divoké, praveké, len my sme ako neohrabané „trdlá“, ovešaní fľaškami a fotokamerami sa pletieme živlu do cesty.

Za chvíľu je po rybe, ale rozvášnené žraloky pokračujú v krúžení, sú všade medzi nami a my sa podvedome držíme v skupine a pomaly plávame preč. Len fotograf Martin zostal na rífe a neohrozene fotí, nevšímajúc si, ako celá svorka žralokov krúži okolo neho. Keď to zbadá, zľakne sa, začne mávať foťákom, ale Gualberto mu naznačí, aby zachoval pokoj a priplával k skupine. Žraloky Martina nasledovali až k nám. A potom znenazdania zmizli a znovu sa objavili pod loďou, keď sme vystupovali z vody. No... nie je to veľmi príjemný pocit! Našťastie „útesáky“ sa z lode nekŕmia. Sú veľmi silné a veľké a mohli by vyskočiť na našu malú palubu (to by boli fofry!) a k tomu ešte miestni nechcú učiť žraloky na potravu z lode, aby neútočili pri výstupe.

   Viktor a jutía

Každé ráno nás s kajuty vytiahla „el olor a pan por la maňana“, nádherná vôňa čerstvo upečeného chleba. Už od skorého rána malý počerný kuchár Viktor v miniatúrnej lodnej kuchynke vyčaroval ďalší kulinársky skvost. Na ráno čerstvé koláče, vajíčka, ovocie, na obed pečené ryby v rôznych omáčkach a  večer langusty, krevety a mušle! Hotový paradis pre milovníkov „frutti di mare“. More okolo je bohaté a každý deň sa posádka ozbrojená harpúnami vydáva na lov čerstvých rýb. My sme medzi tým skúmali malé okolité ostrovčeky. Kto sa dostal na breh prvý, mohol nazbierať ružové lastúry a zanechať prvé stopy na piesku. Ostrovy, zarastené hustými mangrovníkmi sú obývané krotkými leguánmi a veselými jutíami − chlpatými zvieratami niečo medzi veľkým škrečkom a vydrou. Jutía bola veľmi zvedavá a prítulná. Vyrútila sa rozradostená z húštin mangrovníka v očakávaní šťavnatých dobrôt − ananásu, melónu a pomarančov. Za ňou sa na hostinu opatrne priplazili leguány a posadili sa do kruhu. Jeden mi vliezol takmer do objektívu, nevšimla som si totiž, že ležím na kúsku šťavnatého pomaranča.

V kríkoch mangrovníkov žijú aj krokodíly, ale stretnutie s nimi sme veľmi nevyhľadávali.

   „Útesáky“ alebo ­karibský útesový žralok

Každý ďalší ponor bol spojený s kŕmením žralokov. Naše city sa otupili a zvykli sme si na besniacu smečku veľkých aj malých žralokov, ktoré sa nám nakoniec vždy vyhli. Zvykli sme si, že na záver sme sa v rozvírenom piesku takmer nevideli a nevedeli sme, kto sa odkiaľ vyrúti. Počas jedného večerného ponoru, keď viditeľnosť padla takmer na nulu a my sme nedovideli ani na svojich buddy, žraloky zmizli. Len tak zo sekundy na sekundu a zostal po nich len veľký vír, no žralok žiadny. Intuitívne sme sa dali všetci dohromady a Gualberto začal okato počítať skupinu. Jeden nám chýbal! Moja fantázia sa rozbehla na plné obrátky. Vo svojej hlave som jasne videla, ako žraloky unášajú Mira, otca malého chlapčeka a manžela sympatickej ženy, ktorí cestovali po Kube spolu s ním. Cítila som „zlovestné tiene“ v hmle, videla som, ako sa celé okolie sťahuje na jednu veľkú hostinu, a zároveň som vedela, že nemôžeme nijako pomôcť. O chvíľu zmizol Gualberto a my sme zahájili výstup. Začala som uvažovať, čo povieme jeho žene. Čo tak: „Máme dve správy, jednu dobrú a druhú zlú.“ Tou dobrou by bolo, že znovu môže mať nového chlapa ... Ale rozuzlenie bolo rýchle. Keď sme sa vynorili z hlbín, na palube nás vítal živý a zdravý Miro, ktorému sa kvôli ušiam nepodarilo zanoriť.

 ¨

   Pandorina skrinka.

Večer na palube pri zapadajúcom slnku, kubánskych cigarách a rume sa rozprúdila debata:
Všimli ste si, že vždy priplávali medzi nás a snažili sa nás rozdeliť? Typické chovanie dravca, odtrhnúť korisť od skupiny!

V tom ošiali si nás mohli pokojne pomýliť s návnadou a potom by sa pridal aj zvyšok skupiny!

Myslím si, že by tam bola istá šanca. Podľa ich zaužívaného chovania si vždy chytia korisť a utekajú do bezpečia, kde ju môžu v pokoji zjesť. Potom už len netreba stratiť sebaovládanie a zaútočiť.

Mne pripadali tieto zvieratá také krásne a vôbec som necítil žiadne ohrozenie!

Keby žraloky napadli jedného z nás, ostatní by mu asi nemohli pomôcť.

Ako vás, kamaráti moji, poznám, tak by ste sa o to iste pokúsili!

Čo povieme ostatným? Tak ako to je? Bezpečné alebo nie? Nič sa nám nestalo, strach sme necítili.

Myslím, že sme pootvorili Pandorinu skrinku a nie je v našich silách to posúdiť. Ale raz to niekomu nevyjde!Dúfam, že nie dnes a nie nám!

A na to sa napijeme!

Slnko už dávno zapadlo, žraloky začali nočný lov a na palube malej lode, kotviacej v hustých mangrovníkoch uprostred Karibského mora, do neskorej noci dymili silné kubánske cigary...