ikoktejl

Afrika
Tag: Afrika Nalezeno 418 výsledků.
Tag: Afrika Řazení

Líbánky mezi divochy

Líbánky mezi divochy

TEXT: LENKA STRÁNSKÁ, FOTO: archiv MIROSLAVA ŠKULINY

V roce 1927 se uskutečnil první let přes Atlantik, T. G. Masaryk se potřetí stal prezidentem Československa a mladý Stanislav Škulina poprvé vyrazil poznávat velký svět...

Číst dál...

Africký trpaslík

Africký trpaslík

TEXT A FOTO: TOMÁŠ KUBEŠ

Ty jsi ještě nikdy nebyl v Banjulu? Tak taková otázka překvapí, protože Banjul opravdu nepatří k nejnavštěvovanějším místům světa. Ale v západoafrické Gambii mají jiný názor.

Číst dál...

Vúdú se vrací

Vúdú se vrací

TEXT A FOTO: ANDREJ HORVÁTH

Na tržištích v Togu vás tu a tam vyleká hromada vybělených lebek.  Víra  ve  vúdú  je  v  západní  Africe dodnes velmi živá a správně zvolené zvířecí fetiše podle místních dokážou umluvit oblíbeného ducha,   aby vyléčil dceru nebo zabil souseda.

Číst dál...

Serengeti nesmí zemřít

Serengeti nesmí zemřít

TEXT: MARTIN SMRČEK

Obrovská placka, na níž se pasou nekonečná stáda pakoňů. Divočina ve své panenské kráse. Nebýt ale Bernharda Grzimka, který se zasazoval o záchranu přírodních pokladů Serengeti, mohlo to dopadnout jinak. Nádherný tanzanský národní park Serengeti se rodil dlouho a pomalu. A nevznikl by bez německého zoologa a filmaře Bernharda Grzimka.

Číst dál...

KOKOSOM do nosa

Kokosom do nosa a iné príhody zo Seychel

 

   Text Inna Václavová

   Foto autorka a Jiři Liška

 

„Prihraj!“ zakričím kamarátovi a ten neváha ani chvíľu, prihrá mi veľký kokosový orech, ktorý mi vykĺzne z mokrých rúk a pristane rovno na mojom nose. V očiach sa mi zahmlí a zaslzí, ponorím na chvíľu hlavu do teplej morskej vody, stále držiac v rukách orech, a keď sa vynorím, tak sa mi okolie očí a nosa začne pomaly sfarbovať do fialova.

Tak dopadne vodné pólo s kokosovým orechom, milí priatelia. Kokosom rovno do nosa!

A takto už od začiatku vyzerá moja nečakaná dovolenka na Seychely, kam som bola pozvaná pod pod­mienkou, že sa nebude konať žiadna akcia, len váľanie na pláži, popíjanie exotických drinkov a dobré papanie.

Avšak už v prvý deň mi na prsty  nohy spadla potápačská fľaša, potom ma poštípal do ruky nejaký hmyz a na chrbte popálil ohnivý koral, neskôr ten klzký kokos a dnes mám narazenú hlavu od jedinej rotujúcej vlny na pláži, ktorá sa z nenazdania vy­rútila z mora a vyhodila ma na breh. Nechcem sa priznať priateľom, že som neposeda, že sa musím furt hýbať a stále niečo skúšať.

Chcela by som, aby ma sem títo dobrí ľudia znova pozvali, snažím sa „sekať dobrotu“, no napriek tomu a napriek mojim všetkým zraneniam stále vymýšľam rôzne tajné úskoky, aby som si trochu užila. Pod rúš­kom prehliadky ostrova zmapujem všetky možné dive centrá, a keďže hostitelia nevstávajú skôr ako o desiatej dopoludnia, tak každé ráno odchádzam na dlhú prechádzku po pobreží. Jóga a tak... a k tomu malý ranný ponorek!

   Elizabeth a nebezpečná detonácia

„Keď som sem prišla, mala som len dvadsať, zamilovala som sa na prvý pohľad do tejto krásnej zeme a do jedného ebenového freedivera, s ktorým sme sa spolu potápali a objavovali neporušené zátišia seychelského  podmorského sveta. Vieš, oni černosi sú ako čierne žiarovky napájané slnkom, rytmom a pozitívnou energiou. Osvietil ma, strhol ma so sebou a ja som zanechala ponuré Holandsko, spálila všetky mosty a začala úplné nový život.

Som tu už dvadsať rokov, mám svoje dive centrum, čiernobiele dieťa a mojím svetom je more. Fotografujem a hľadám nové miesta na potápanie. Je tu stále čo objavovať, more je plné prekvapení. Mám tu aj miesta, ktoré poznám len ja, kde môžem splynúť s morom a jeho obyvateľmi a nerušene zaznamenávať tichý podmorský život fotoobjektivom.“

Elizabeth sedí na špičke idúcej lode, dlhé, slnkom vyblednuté vlasy jej vejú vo vetre, zasnený pohľad smeruje do diaľky a pomaly mi rozpráva svoj životný príbeh.

„Mám svoj vrak „Aldebaran“, ktorý leží v hĺbke 40 metrov. Bola to stará opotrebovaná loď, ktorú mala v úmysle lodná spoločnosť niekde potopiť. Ujala som sa ho a dostala som ho od spoločnosti na starosť. Dlho som vymýšľala, kde a ako ho potopiť. Nevedela som, aké je to komplikované, musela som najať pyrotechnikov a nakoniec sa z toho stala regulárna vojenská operácia. A navyše som veľmi túžila natočiť ho, ako sa potápa do hĺbky. Napokon som takmer prišla o život a vrak sa po výbuchu a následnom ponorení skotúľal až do hĺbky 40 metrov, čo nie je zrovna najlepšia hĺbka pre rekreačných potápačov. Teraz sledujem a zaznamenávam, ako sa na vraku usádza život. Po roku je takmer celý obras­tený koralom. Je to môj vrak, taký môj podmorský domov a niekedy tam ­beriem aj svojich klientov z dive centra.“

Loď spomalila, Elizabeth sa rozhliadla a podľa len jej známych orientačných bodov ukázala, kde treba hodiť kotvu. Mladá seychelská posádka sa pod jemným, no prísnym dohľadom svojej šéfky s vervou pustila do práce.

„Väčšina Seychelanov na počudovanie nevie plávať. Ani si nevie predstaviť, aká krása sa skrýva pod vodou. Tu mám novú generáciu, naučila som ich divingu, sú to všetko inštruktori a moji pomocníci. A to dievča,“ Elizabeth ukázala na mladú vnadnú černošku, ktorá sa snažila vsunúť do malého neoprénu „je úplnou novátorkou, je jednou z mála tých, čo sa rozhodli stať inštruktorom. Úlohy sú tu tradične rozdelené: chlapi robia chlapskú prácu a ženy ženskú.“

Dievča sa snažilo svoje bujné poprsie vtesnať do úzkeho neoprénu a starému nemeckému potápačovi išli vypadnúť oči z jamôk z tohto zjavenia, ktoré neskôr k nemu prikvitlo a požia­dalo ho zapnúť jej neoprén.

Elizabeth sa láskavo usmiala, pozorujúc túto scénku, rýchlo sa obliekla, zobrala foťák a už čakala vo vode na zvyšok posádky.

Vrak starej oceľovej lode, na ktorý sme sa ponorili, bol presvietený lúčmi ranného slnka. Ostré hrany zarástli koralmi a vytvorili úkryt pre rozmanité živočíchy bežné pre tropické moria. Okolo lode sa ako žiarivá gloriola držal kŕdeľ strieborných moraňov a niekedy sme sa cez neho preplavovali ako cez živý tunel. V útrobách lode sa ubytovali zubaté mureny a nehybné ropušnice a hlboko pod loďou sa umiestnila malá nenápadná chobotnička, majstrovsky splynutá s vrakom ako jeho súčasť. Elizabeth sa držala hore, fotografovala makroobjektívom a jedným očkom kontrolovala prácu svojich mladých inštruktorov. Vznášanie okolo vraku v presvietenom priestore má neobyčajné čaro. Voda akoby zmizne, podvodný priestor vďaka vraku získa perspektívu a zrazu som mala pocit, že nie som pod vodou, ale vo vzduchu. Vznášala som sa, cez okná lode prelietavala z miesta na miesto, do tmavých útrob a na jasné svetlo. Áno, to lietanie, tá sloboda, to je na potápaní to najkrajšie...

Po ponorení sme na chvíľu vystúpili na malý neobývaný ostrov. Decká rozložili oheň a upiekli niekoľko rýb s banánmi a neskôr, keď sme sa najedli a nakŕmili tri malé mačky, ktoré nevedno ako sa ocitli na neobývanom ostrove a nevedno ako tu prežívajú, sme sa labužnícky ponorili do teplých vôd Indického oceánu, pozoru­júc roztančenú mládež na brehu.

„Nikdy sa ti nechcelo vrátiť naspäť? Domov?“

„Nie, toto je môj domov.“

   Piráti s tvárami!

 V televízii hlásia horúce seychelské správy. Somálskí piráti stále častejšie prepadávajú odľahlé atoly Aldabra a Cosmoledo, nachádzajúce sa okolo 1000 km od hlavných ostrovov. Naposledy uniesli potápačskú loď „Indian Ocean Explorer“, na ktorej sme pred rokom krúžili okolo Aldabry. Posádka je v somálskom zajatí a únoscovia žiadajú za každého člena neúnosné výkupné. Seychelská vláda požiadala o pomoc indické a francúzske námorníctvo, ktoré v rámci vojenských manévrov stráži oceánsky priestor okolo súostrovia.

Na obrazovke v malej obývačke s napätím sledujeme vojenskú operáciu – zajatie pirátskej lode. V malom prístave hlavného mesta Victoria sa zišli takmer všetci obyvatelia ostrova Mahé. Všetci chcú vidieť pirátov na vlastné oči. V prístave stoja tri veľké vojenské lode s plným bojovým arzenálom na palube. Z útrob lode v konvoji po zuby ozbrojených vojakov vychádzajú šiesti chlapi, vyzerajú skôr ako rybári než piráti. Majú strhané tváre, v ktorých však žiari nesmierna zvedavosť, ale i hrdosť. To je otázka: sú to vôbec piráti alebo len zatúlaní rybári? V televízii sledujeme rozhovor s kapitánmi všetkých troch lodí, s vojakmi, čo ich zazreli, s tými, čo ich vytiahli, so všetkými funkcionármi vo vláde. Televízny špeciál na 2 hodiny o úspešnej akcii proti pirátom!

Na druhý deň som sa vybrala za Mr. St. Angem – ministrom turistiky na Seychelach. Ostrovy sú malé, zoznámili sme sa v jednom plážovom bare, z neho sa vykľul minister a zo mňa novinár.

Teplota v kancelárii Mr. St. Angea bola tesne nad bodom mrazu. Z rozpálenej ulice som sa zrazu ocitla v ľadovom kráľovstve, kde pobehovali úhľadné černošky oblečené v teplých pančuchách a elegantných oblekoch. Vo veľkej sále, s dominujúcim obrazom prezidenta republiky na stene, ma privítal Mr. St. Ange obklopený troma rozkošnými sekretárkami, ktoré s poznámkovými blokmi čakali na akýkoľvek povel.

   „Hneď k pirátom. Máte pripravený plán na ochranu ostrovov proti pirátom?“

„Máme dohody s indickým a francúzskym námorníctvom, pomáha nám aj španielska vojenská loď. Francúzske lietadlo denne monitoruje oceánsky priestor a posiela správy pre námorné lode. Boj s pirátstvom je veľmi ťažký, keďže ide o malé rybárske člny takmer nezachytiteľné radarom. Zatiaľ prepadávajú vonkajšie ostrovy ako Aldabra a Cosmoledo, lebo sú najbližšie k pevnine. Kvôli silnému somálskemu prúdu, ktorý nás delí od Afriky, je tu momentálne relatívny pokoj, no od októbra, keď prúd zoslabne, budeme znova riešiť pirátstvo.“

   „Čo si myslite vôbec o pirátstve, ako sa máme k tomuto fenoménu stavať a brániť?“

„Pirátstvo je jedno z najstarších remesiel, samozrejme nie je to úplne najstaršie!“ Mr. St. Ange sa veľavravne pozrie na tri sekretárky, ktoré sa okamžite začervenajú.

„Za starých čias sa pirátstvo trestalo šibenicou, preto si myslím, že ani teraz by to nemalo byť inak. Musia sa toho báť, potom to nebudú robiť. Avšak ťažko sa pirátstvo dokazuje, väčšinou, keď chytíme loď podozrivú z pirátstva, tak už nemajú zbrane, v predstihu ich vyhodia do vody. Riešiť sa to dá len vtedy, keď jasne zaútočia.“

   „Ste za legalizáciu zbraní na lodiach?“

„Ťažká otázka, z jednej strany v dobe ozbrojeného pirátstva mať zbrane na lodiach je nevyhnutné, na druhej sa to dá ľahko využívať. Legalizácia zbraní môže rozpútať otvorenú vojnu na mori.“

   „V európskych médiách humanitní novinári polemizujú, či sa máme či nemáme snažiť pochopiť ich jednanie. Sú z krajín, kde panuje hlad a bieda a nič iné im údajne nezostáva.“

„Ale majú kus krásneho pobrežia!

Ja vám uvediem jeden príklad, možno trochu hrubý, no o to jasnejší. Vláme sa chlap do vášho domu a znásilní ženu. Budeme ho chápať? Že je hladný, a že rok už ženu nemal?!“

   „Aký má dopad posledná ekonomická kríza na ostrovy?“

„Áno, kríza na naše ostrovy mala mimoriadny dopad. Dlhodobým problémom bol neúmerne nadhodnotený kurz miestnej meny rupii. Takmer 90  % tovaru dovážame zo zahraničia, ostrov žije len z turistiky a vývozu rýb. Počas poslednej krízy sa schodok verejných financií neúnosne prehĺbil, a tak sa ceny za suroviny zvýšili o 100  %. Svojím spôsobom nás ekonomika usporiadala a prinútila sa pozrieť na veci reálne. So zvýšením cien sa veľa ľudí dostalo do krízovej situácie a zvýšila sa kriminalita. Avšak v porovnaní s inými africkými krajinami na Seychelach bola kriminalita vždy minimálna. Máme rôzne programy na pomoc oslabeným rodinám a hlavne programy pre dospievajúcu mládež. Rozširovať turistický ruch ale nechceme. Ostrovy nemajú kapacitu na masový turizmus, skôr sú zaujímavé svojím útulným prostredím, kde sa dá nájsť nie jedno zátišie. Navyše majú veľmi krehký ekosystém, ktorý sa výstavbou značne naruší, preto sa ceny pre turistov musia nevyhnutne zvýšiť. Je to jediná možnosť, ako zachovať výnimočnosť ostrovov.“

Srdečne sme sa rozlúčili s pánom ministrom a jeho „čiernymi gazelami“, a ja som sa konečne dostala na teplú ulicu, na slnko a čerstvý vzduch, naplnený sladkou vôňou orchideí a štebotavej džungle. Večer v televíznych správach hlásili o ďalších pirátoch chytených na šírom mori. Piráti s tvárami!

Nie, v našej modernej spoločnosti nie je možné postaviť týchto ľudí na šibenicu. Musíme si byť istí, že sú vinní a musia dostať druhú šancu, a je to tak správne!

   Adoptujte si žraloka

Od júna (červen) do augusta (srpen) a od novembra (listopad) do januára (únor) krúžia okolo Seychel kŕdle veľrybích žralokov a na nebi ich sprevádza juhoafrický pilot na ultraľah­kom rogale. Pozorne ich sleduje a cez vysielačku posiela súradnice dive centrám, ktoré sú členmi monitoringového programu seychelského inštitútu na výskum žralokov. (V roku 2006 pilot malého rogala každú hodinu zaznamenával 7 veľrybích žralokov krúžiacich okolo hlavného ostrova Mahé). Dive centrá potom vypravujú lode s amatérskymi potápačmi – fotografmi, ktorí netrpezlivo čakajú niekoľko dní na tento okamih. Keď sa dostanú do vody, vo vytržení plávajú vedľa nádherného pelagického obra a fotia o dušu. Neskôr sa všetky fotky spracujú a použijú na identifikáciu a štúdium veľrybieho žraloka. Vďaka týmto výletom sa zbierajú peniaze na prevádzku pilota, monitoring a výskum. Túto frekvenciu majú naladenú jednak rybári a jednak voľní potápači a dive centrá, ktoré s programom nemajú nič spoločné. Keď sa v okolí ostrovov objaví veľrybí žralok a pilot ho ohlási do vysielačky, spôsobí tým ohromný rozruch. Telefonická sieť sa na chvíľu preťaží, všetci volajú – kamarátom, majiteľom lodí, potápačom, hotelovým hosťom a v momente sa na mori ocitne takmer celá seychelská súkromná flotila.

Vidieť nádherného morského tvora je nesmierny zážitok. Majestátne pomaly pláva svojou cestou v sprievode malých čističov, nevšímajúc si rozruch okolo. Hlavne sa mu nepostaviť do cesty a radšej sa vyhýbať chvostovej plutve.

„Veľrybie žraloky sa dožívajú 70 až 100 rokov. Pohlavne dospejú až v tridsatich rokoch, preto je ich populácia veľmi malá a rybolovom sa môže úplné zničiť. Snažíme sa sledovať ich migráciu. Značkujeme jednotlivcov, ktorých objaví náš pilot. Podľa našich výskumov neexistuje žiadna pravidelnosť, veľrybie žraloky sú tam, kde je najviac potravy – planktónu. Navyše na ich migráciu majú vplyv teplota, prúdy a vietor. Vymysleli sme program, ktorý úzko spolupracuje s verejnosťou. Potápači môžu podporiť náš projekt už len tým, že sa s nami idú pozrieť a zašnorchlovať si s veľrybami. Môžete si veľrybu aj na rok adoptovať, stoji to len 50 USD, ktoré idú samozrejme na výskum a ochranu. Zo základne vám potom budeme posielať súradnice, kde sa práve váš žralok nachádza,“ rozpráva David Rowat, prezident organizácie MCSS (Marina Conservation Society Seychelles). „Samozrejme, okrem ochrany a monitoringu veľrybieho žraloka máme snahu ochrániť celý veľmi zraniteľný seychelský ekosystém. Máme tu dva národné parky, sedem morských rezervácií a niekoľko chránených území. Celkom chránené plochy zaberajú 46 % rozlohy štátu a 45 km2 oceánu. Snažíme sa udržať v rovnováhe rozvoj turistického ruchu a ochranu prírody, ktorá na ostrovy priťahuje turistov a tým aj peniaze. Stavať tu fabriky a vyrábať potraviny nemá zmysel, naším jediným bohatstvom je príroda, a tak sa ju snažíme zachovať.“

   Kiež by som...

Z plánovaného týždňa sa stal mesiac. Nezabudnuteľný mesiac života medzi Seychelanmi, s ktorými som zapadla do bežného, nie turistického života. Nechcelo sa mi odtiaľ odísť, rozmýšľala som, že by som tu mohla zostať... Vyrábať svoje džemy a predávať ich v krásnom butiku, kde sa starým tradičným spôsobom vyrábajú pestré batikové šatky s unikátnymi vzormi. Alebo by som tu mohla písať...

A každé ráno by som sa prebúdzala s lúčmi vychádzajucého slnka, navštevovala malú ropušnicu na skale a pavúka na trhu, aj malú chobotnicu, čo sa po jednej búrke ubytovala v rifoch pri pláži. Svoj dom by som ozdobovala pozbieranými kvietkami bielych a červených orchideí a malými lastúrami a mušľami, čo more každé ráno s prílivom vynesie na breh a večer si znova vezme naspäť. A namiesto mačky by mi po dome behala malá zelená jašterička s ohromnými zelenými očiskami a veľkými prísavkami na nohách. A večer čo večer by sme sa spolu s prívetivými Seychelanmi ponárali do teplých láskavých vĺn Indického oceánu a čakali na posledný lúč slnka, posledný „green flash“, ktorý na chvíľu ožiari zelenú džungľu, zlaté skaly a večerné mraky a zmizne v záplave magickej fialovej za horizont...      

 

   Seychely ležia okolo 1600 km od východoafrického pobrežia. Skladajú sa zo 115 ostrovov, z ktorých vnútorné, hlavne ostrovy Mahé, Praslin a La Digue sú žulové, a vzdialené Aldabra, Cosmoledo, Amiranty a Alphonse sú koralové atoly. Žulové ostrovy nie sú vulkanického pôvodu ako južnejšie ostrovy Réunion a Mauricius, zrejme ide o vyvýšeniny rozľahlej Maskarenskej plošiny, ktorá sa pred 65 miliónmi rokov odtrhla od Afriky.

 

   Búrlivá politická scéna ostrovov sa môže hravo vyrovnať tej našej. Nechýbajú tu figúrky ako James Mancham – poet a playboy, ktorý rozpredal ostrovy svetovým miliardárom a urobil zo Seychel „ihrisko zbohatlíkov“. Alebo socialista France-Albert René, ktorý naopak hlásal idey socializmu a dostal krajinu pod vplyv bývalého Sovietskeho zväzu. Najkurióznejšia historka sa stala v roku 1981, keď sa pokúšala banda žoldnierov, vedená bývalým „vojenským psom z Konga“, Mikem Hoarem, ovládnuť ostrovy, avšak prevrat sa nepodaril. Predstierajúc, že sú ragbyový tím z južnej Afriky, pristali na letisku v Mahé, ale horlivý colník v batožine objavil zbrane a spustil poplach. Celá akcia sa skončila prestrelkou na letisku a následným únosom lietadla indických aeroliniek. Päť žoldnierov bolo zajatých a odsúdených na trest smrti, avšak neskôr ich vypovedali z krajiny.

Kočičí život v Tanzanii

Když se v Tanzanii někoho zeptáte na jeho původ, většinou se diví. Tanzanie je jedna z mála afrických zemí, kde to pro lidi není podstatné. Přesto tu žije někdo, pro koho je velmi důležité, v jaké rodině se narodil. Jsou to kočky.

Číst dál...

Stezkami borracheiros

Stezkami borracheiros
Strmé stezky na Madeiře ožívaly vždy koncem září podivnými postavami nosičů moštu, borracheiros. Upocení a špinaví chlapíci přinášeli z drobných vinohradů, rozesetých ve strmých stráních, vinný mošt do sklepů v hlavním městě Funchalu nebo v sousedním městečku Câmara de Lobos. Nosili jej na ramenou v kožených vacích obepínajících jejich krky jako nafukovací polštáře. Dnes již stezky borracheiros dávno zarostly travou nebo se změnily v příkré silnice. Víno z Madeiry však zůstává.

Číst dál...

Audience v pralese

Audience v pralese
Když jsem v Kamerunu poprvé spatřil v kanceláři národního parku Korup úředníka v barevném bubu, tradičním africkém obleku, vůbec mě nenapadlo, že to může být nějaká významná osobnost. Na první pohled byl zavalen horou papírů a tvářil se důležitě jako každý, kdo má nad lidskými červy úřední moc. Jednoduše vysoký úředník, který rád mluví a řeční, jako většina Afričanů.

Číst dál...

Když oslavuje král

Když oslavuje král
Ve Svazijském království svítá a my se probouzíme do příjemně chladného rána nedaleko vodopádů bouřících v pralesích zdejších hor. Slunce nás láká ze stanu, když přichází mladá černoška, která obdělává políčko nedaleko odsud. Čekáme, že nás bude vyhánět a zlobit se. Ona nám ale s radostí přiběhla oznámit, že dnes má narozeniny milovaný král a celé Svazijsko oslavuje.

Číst dál...

Země suché vody

Země suché vody
Namibie je z menší části vyprahlá, z větší pak extrémně vyprahlá. Ostatně, věděli byste co dělat, když vám tady spadne dítě do řeky? Zvednout a oprášit! Pánev Etoša na severu země je toho suchým důkazem.

Číst dál...

Tleskání v rytmu Zambie

Tleskání v rytmu Zambie
Bylo to jako zjevení, když v srpnu v Zambii vystoupilo trio kytaristů z Prahy. Přivezla je sem právě Radu Tesaro, dcera profesora Milana Tesaře, skladatele a pedagoga konzervatoře Jaroslava Ježka. Sál Alliance Française v Lusace byl plný místní honorace. Do ticha se nesly tóny mistrovsky zahraných instrumentálních skladeb a lidé naslouchali až nábožně. Pak to přišlo. Vysoký černoch v řadě za mnou to už nevydržel a svými mohutnými tlapami začal na celý sál plácat do rytmu. Chyběly mu tam zkrátka bubny.

Číst dál...

Trpělivost, to je lekce Afriky, říká malířka Radu Tesaro

Trpělivost, to je lekce Afriky, říká malířka Radu Tesaro
Do Afriky můžete odjet z různých pohnutek. Objevovat nepoznané, hledat odpovědi na otázky, pomáhat potřebným, měnit život svůj i ostatních. Málokdo sem ale jede s tak vyhraněným cílem, jako to udělala Češka Radu Tesaro. Do Zambie přijela malovat, najít svůj umělecký styl. Z civilizační šedi její plátna najednou ožila barvami.

Číst dál...

NEBEZPEČNÁ NEVIŇÁTKA

NEBEZPEČNÁ NEVIŇÁTKA
Touhle zkratkou v buši už zřejmě nikdo delší dobu nejel. Koleje jsou zarostlé trávou a v některých místech se musíme prát se šlahouny křovin. Když už se zdá, že jsme ze zelené šlamastyky venku, dupne řidič prudce na brzdu. Na malé mýtině stojí hroch. Pokud pojedeme dál a odřízneme mu cestu k nedaleké řece, nebylo by to poprvé, kdyby proto zaútočil…

Číst dál...

Odkaz starých berberských rodů

Odkaz starých berberských rodů
Tunisko je pravděpodobně nejbezpečnější a nejdemokratičtější zemí Afriky. Ročně tak láká miliony turistů. Návštěvníci si chválí úroveň vztahů a zejména chování většinové arabské společnosti i domorodých potomků Berberů vůči nim.

Číst dál...

Pohřbí knihy horký písek?

Pohřbí knihy horký písek?
Může být vlak dlouhý pět kilometrů? Může. Právě se vezeme nejdelším vlakem na světě. S ocelovou ladností se plazí pouští přesně na hranici mezi Západní Saharou a pohádkovou Mauritánií. Míříme na skutečně unikátní místo...

Číst dál...

Ani život, ani smrt bez masky

Ani život, ani smrt bez masky
Přes cestu nám přeběhne liška a můj průvodce Bah se ušklíbne. Bah je totiž Dogon, dokonce syn náčelníka z vesnice Djigibongo. A liška je u Dogonů posvátným zvířetem...

Číst dál...

Netsanet pomáhají české peníze

Netsanet pomáhají české peníze
„Češi? Koller, Baroš, Rosický,“ shoduje se většina osazenstva autobusu. Jsem v šoku, tady, uprostřed Etiopie? Kupodivu tu Českou republiku znají snad všichni a je cítit, že ji mají rádi. Na to by asi nestačil ani fotbal.

Číst dál...

Tančící mrakodrap

Tančící mrakodrap
Lze ještě dnes vyprojektovat mrakodrap, který skutečně dokáže ohromit celý svět? Italský architekt izraelského původu David Fisher to dokázal.

Číst dál...

Neony pouště

Neony pouště
Štíři žijí na Zemi již přibližně čtyři sta milionů let, a přesto vypadají, jako by právě přiletěli z jiné planety. Mají spoustu záhad: Ve tmě pod ultrafialovými paprsky tajemně září, nahánějí nám od počátků lidstva hrůzu jedovým ostnem na konci zadečku a díky své neuvěřitelné odolnosti patří mezi horké kandidáty na přežití atomové války. Dokážou vydržet v prostředí vysokohorských plání i rozpálených pouští. A navzdory nelichotivé pověsti mohou sloužit za vzor rodičovské péče.

Číst dál...

Pygmej otrok, nebo kořist?

Pygmej otrok, nebo kořist?
Kdysi je navštívili cestovatelé Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund. Filmový materiál a krásné fotografie z návštěvy pygmejů z kmene Bambuti vzbudily zájem několika generací diváků i čtenářů. Jak se změnila jejich idylická vesnice po šedesáti letech?

Číst dál...

 

 

Publikování nebo další šíření obsahu webu je bez písemného souhlasu redakce zakázáno. Společnost Czech Press Group, a.s. zaručuje všem čtenářům serveru ochranu jejich osobních údajů. Nesbíráme žádné osobní údaje, které nám čtenáři sami dobrovolně neposkytnou.

 

Publikované materiály na www.czech-press.cz (pokud není uvedeno jinak) jsou vlastní texty iKOKTEJL a texty redakcí a spolupracovníků magazínů KOKTEJL, OCEÁN, EVEREST, PSÍ SPORTY, KOČIČÍ PLANETA, V SEDLE, Koktejl SPECIAL a Koktejl EXTRA.

Czech Press Group